Súčasná slovenská tvorba: Fantázia 2013

Autor: Tatiana Lajšová | 13.1.2014 o 20:30 | (upravené 15.1.2014 o 10:22) Karma článku: 3,38 | Prečítané:  408x

Dnes si pod drobnohľad zoberiem súčasnú slovenskú tvorbu v oblasti hororu, sci-fi a fantasy zastúpenú v rámci celoslovenskej súťaže Cena Fantázie 2013.

Pred týždňom sa mi konečne do rúk dostala antalógia fantastických poviedok: Fantázia 2013, ktorá vznikla v rámci literárnej súťaže Cena Fantázia 2013. Priznám sa bez mučenia, bola som zvedavá aj z toho dôvodu, že som sa do súťaže sama zapojila a tak som si ako prvé nalistovala tabuľku s poradím ohodnotených poviedok zaslaných do súťaže (mimochodom s takým korektným prístupom som sa nestretla zatiaľ v žiadnej lit. súťaži). Nebudem naťahovať – žiaľ (alebo našťastie?) nepostúpila som, no napriek tomu neplačem, keďže miesto v prvej 60-tke pre moju prvotinu nie je až tak zlé. O to viac som sa tešila na víťazné poviedky a musím povedať, že ma viaceré nesklamali.

V zborníku nájdete prvých päť poviedok, o ktorých poradí v druhom kole rozhodli čitatelia na stránke www.sme.kultura.sk, taktiež poviedky, ktoré získali jednu z vedľajších cien (Cena poroty, Cena spoločnosti Intel pre najlepšiu sic-fi poviedku 2013, Cena Béla 2013, Cena Bibliotéky 2013 a Cena OZ Fantázia pre najlepšiu fantasy poviedku)  a tri poviedky, ktoré sa organizátori súťaže rozhodli zaradiť k predchádzajúcim.  Jedno upozornenie: V tejto recenzii nebudem hodnotiť hororové poviedky (Nekropolská linka, Kobásy, Starec a dieťa, Lilith) nakoľko horory ani nepozerám ani nečítam. Zameriam sa čisto iba na fantasy a sci-fi, ktoré sú mi srdcu blízke.

Zbierka súťažných poviedok začína dielom autorky Vanessi Jóriovej - Hranice. Sľubný úvod hneď ukázal, kto je tu šéf najmä pri opisoch prostredia a sugestívnych a mnou veľmi obľúbených metafor. Niektoré za sebou zbytočné opakované slová ma ale nepotešili (Veľhory, Srdce –brzdilo to text). Našťastie prišiel dobrodružný výlet von z otrockého Systému a akcia mohla začať. A aj začala. Nie síce vo veľkom štýle a ani nelietali litre krvi, ja som to však ocenila. Ako to  nakoniec celé skončilo vám neprezradím, ale výber tejto poviedky na úvod celej zbierky bol naozaj dobrý ťah a aj vďaka nemu som sa tešila na ďalšie texty v poradí. Jediná rada: menej je niekedy viac. Trošku skresať úvod a/alebo doplniť ho viac o opis prostredia Srdca. Osobitne by ma zaujímal Systém – prečo funguje ako funguje, kto ho riadi. Celkovo je však táto práca zručná a zaujímavá.

Ladislav Kravčík: Ai. Poviedka o burzovej maklérke v budúcnosti, ktorú sem-tam otravuje zvláštnymi otázkami nový počítačový modul Ai vo mne vzbudzuje rozpoluplnné pocity. Na jednej strane je to námet (teda aj s pointou), ktorý som ešte nečítala, ale na strane druhej ma ani nezaujal, čo samozrejme nie je chybou autora. No prejdem ku kritike. V prvom rade mi chýbala vizualizácia hlavných postáv (v tomto prípade Jul a jej amanta) a prostredia. Akoby príbeh nemal farby, zvuky, vône, možno iba pocity hlavnej hrdinky. Druhou vecou boli dialógy. Zneli, aspoň pre mňa, nepresvedčivo. Celkový záver- na druhé miesto nie, ale slušné.

Zabiť za kus plastu – Janka Javorka. Postapokaliptický svet, ktorý je v takom štádiu znečistenia plastmi, že sa dokonca vyvinul nový druh oživlého plastového života. Ten sa stal hlavným zdrojom obživy pre ľudí, pretože  dopestovať si organické “jedlo“ je zakázané. A tak je (aj) hlavná hrdinka odkázaná na ansínovú pumpu, ktorá jej pomáha rozkladať plast v tele, ale vždy je tu nejaké ale. Po prečítaní prvej strany som sa najskôr zľakla, že pôjde o suchú ekologickú prvoplánovú lovestory, ale nakoniec sa z toho vyvinul slušný príbeh bez zbytočného pátosu. Pomýlil ma však nadpis, ktorý nepasuje, no na druhej strane je to jedno, pretože čitateľ je vtiahnutý do deja, ktorý pekne odsýpa a nezdržuje, aj keď sa jedná o retrospektívu. Páčilo sa mi vykreslenie prostredia a optimistický ráz poviedky, čo sa však žiaľ väčšinou chápe ako chyba. Záver ale pokazilo nereálne chovanie sa postáv a priveľa romantiky. Napriek týmto výhradám tento kus môj elektronický hlas dostal a neľutujem to.

Stalo sa to zajtra. Táto poviedka z pera autorky Ivany Dubcovej vyhrala cenu Intel za najlepšiu sci-fi poviedku a celkovo skončila v prvom kole bodovania na 7. mieste. Je to príbeh o miliardárovi v budúcnosti, ktorý je chytený do víru cestovania v čase, v ktorom mu nakoniec hrozí existenčný boj. Vďaka tomu však má možnosť letmo spoznať našu dobu 21.storočia a zistiť v čom spočíva ľudské šťastie. Priznám sa, ostala som úprimne sklamaná. Som veľký fanúšik sci-fi a patrične  náročná ak už mám venovať svoj čas tomuto žánru. Poviedka Stalo sa to zajtra ma ale prestala baviť už na druhej strane. Vyslovene som sa musela siliť, aby som ju dočítala. Dej bol klišoidný, čo nebolo to najhoršie. Dostali ma hlavne pasáže, ktoré kostrbato vysvetľovali rôzne “novinky“ zo sveta budúcnosti - pôsobili ako päsť na oko. Dialógy aj neuveriteľné reakcie medzi postavami pôsobili umelo a keď prišiel rad na filozofovanie o Knihe kníh, bolo cítiť, že autorka tu nie je doma. Napriek tomu, toto sú záležitosti, ktoré sa po čase dajú zvládnuť, takže nič hrozné. Aby som ale nebola iba negativistická, zaujal ma nápad s blasterom a celkom sa mi páčilo rýchle tempo deja, ktorý nenudil.

Zuska Stožická: Letec do večnosti. Čo sa dá o tejto poviedke pomaly s novelovým presahom povedať zlé? Podľa mňa nič. Vynikajúca kostra deja, umne vykreslená depresívna atmosféra vzťahov troch duší a na konci nečakané prekvapenie, ktoré si skoro sotva všimnete.  Poviedka získala 3.miesto, ale rozhodne by si zaslúžila ísť vyššie. Kto má rád kvalitné sci-fi, nech sa páči, jedna delikatesa.

Róbert Hric: Kosovskí božúr. Pri čítaní tejto poviedky mi napadlo: ej ha, tento junák ma isto iste zaplaví historickými reáliami a mojim nemilovaným dejepisom. I tak sa stalo, ale hlavný hrdina ukazuje zložité politické a dobové udalosti z čias protitureckých bojov na nepokojnom Balkáne s vtipom, takže mu to odpustím. Napriek tomu sa priznám, že som pár pasáži preskočila, aby som sa konečne dostala ku akcii. Tá prišla v podobe vraždy mníšky, z ktorého obvinia práve nášho Gregora Tallóciho. Rozuzlenie je nečakané a drsné. Myslím, že poviedka dostala svoje zaslúžené 2.miesto.   

Za poviedku Mareka Slabeja: Otázka porozumenia si autor prebral 1.cenu (Cena Fantázie a 200 eur) z rúk Juraja Červenáka (prekvapenie dňa od organizátorov). Text sa mi síce nezdal až tak štylisticky čistý, ale nápad bol naozaj originálny (teraz nemyslím stret ľudstva s inou civilizáciou), napínavý a podnetný. V hre kto z koho vyšiel jeden víťaz a to dosť netradičnou zbraňou. Záver sa mi zdal trošku zbytočne vysvetľujúci alebo skôr moralizujúci, ale nepokazilo mi to zážitok z čítania. Len tak ďalej.

Ďalšia prichádza na rad Monika Herda Belicová s jej poviedkou Na pahorku víly Striebrenky. Po prečítaní pár stránok mi ihneď evokovala Juraja Červenáka (Vojna s besmi) a myslím, že to bola aj podobná kvalita písomného prejavu. No, ale samotný príbeh: Do drevorubačskej osady sužovanej neznámym nepriateľom prichádza černokňažník z pekla, ktorý má v náplni práce zabíjať nadprirodzené bytosti, pokiaľ páchajú neprávosti a kántria ľudí. Do tejto “práce“ sa mu však príliš nechce. Ťažoba hriechov minulosti spájajúcich sa práve s vílou Striebrenkou a jej niekdajším frajerom ho oslabujú. A zrejme aj pre tento dôvod sa strhne netradičný boj, ktorý začína aj končí v červenej knižnici a rozhodne nepatrí do rúk mladistvým čitateľom. Po štylistickej a jazykovej stránke tomuto dielu nie je absolútne čo vytknúť. Postavy sú dobre rozpracované aspoň čo sa týka dĺžky poviedky, dialógy sú britké, uveriteľné a preto som prekvapená, že poviedka skončila až na 19. mieste. Nebola to síce moja šálka kávy, ale na rozdiel do niektorých iných autorov sa to nespájalo s nechutnosťami a vulgárnosťami. Zdá sa mi síce, že dnes už skoro každý píše o sexe, ale veď sa to tak dobre predáva. Koniec koncov aj tu sa môže človek poučiť: Kto s čím zachádza, s tým aj schádza. Dúfam, že sa od autorky čoskoro dočkám aj ďalšej tvorby, pretože rozhodne na to má.

 

Ako posledný v zbierke je Jan A. Braun a jeho: Z neba nepadajú len kamene alebo čo skoro zabilo Osipa Ustašenka. Krátka, príjemná, mierne slizavá poviedka s vtipnou pointou o tom, čo sa v skutočnosti stalo v Rusku v roku 1908 pri istej doteraz konšpiráciami opradenej udalosti. Nemôžem prezradiť viac, aby som vás neobrala o skvelý zážitok. Radím len: prečítajte.

Čo dodať na záver? S antológiou slovenskej fantastiky, hororu a sci-fi som spokojná a aj vďaka nej verím, že naši starí aj noví autori majú stále čo ponúknuť.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?