Nová krv - Jana Plauchová: Večnosť omylov

Autor: Tatiana Lajšová | 10.3.2014 o 14:54 | (upravené 28.7.2015 o 12:54) Karma článku: 5,06 | Prečítané:  846x

V súčasnej dobe vyšiel na slovenskom knižnom trhu román od (staronovej) autorky Jany Plauchovej. Je to v poradí už jej druhý sci-fi román, odohrávajúci sa v prostredí vesmírneho výskumu. 

V prvom rade som siahla po knihe Večnosť omylov hlavne preto, že novodobý sci-fi román od slovenského spisovateľa som ešte asi ani nevidela (ak nerátam Plauchovej prvý). Mnohí autori viac či menej úspešne publikujú sci-fi poviedky, ale o romány je núdza. Preto moje očakávania boli naozaj veľké, nenechala som sa rušiť žiadnymi anotáciami či ukážkami z knihy a nadšene som sa vrhla rovno do čítania.

A tak sa predo mnou vynoril príbeh istého Dereka Watsona, ktorý sa ako člen výboru na menovanie posádok raketoplánu a bývalý astronaut stará o posádku pre ďalšiu misiu Discovery. Samozrejme namiesto úspešného odštartovania raketoplánu a pripojenia sa na obežnú dráhu Zeme, Discovery nečakane vybuchne a Watsonovi ostane len prázdno v duši a úporná snaha o objasnenie katastrofy. Neje, nespí a neustále myslí na posádku, ktorá sa vydala ku hviezdam tou najkratšou možnou cestou. Potiaľto by to všetko bolo fajn, ale keď sa to isté opakovalo až do strany 98 (áno, presne som si to pozrela), moje zúfalstvo nad tým, že som  ani po štvrtine knihy nenarazila na žiadny sci-fi prvok, začínalo dosahovať maximum. Už, už som sa rozhodovala zavrieť knihu, keď to konečne prišlo - hlavná zápletka celého príbehu, ktorá bola taká originálna, (pre mňa) nová a fascinujúca, že som razom prepáčila aj ten pridlhý úvod. Príbeh konečne začal príjemne gradovať, veci do seba zapadať a v pravidelných intervaloch prekvapovať. Záver bol iný, ako som predpokladala, aj keď nie úplne v pozitívnom slova zmysle. Nebol zlý, naopak bol veľmi zaujímavý, ale ten motív sa mi zdal už zbytočný a skôr vhodný pre spracovanie v samostatnom románe. Vyvolával ešte viac otázok a hladu po novom príbehu, ktorý neprišiel. Ale kto vie, možno autorka má niečo podobné v pláne.

To by bol stručný dej bez spoilerov a je načase ohodnotiť príbeh ako celok.

Ja osobne som skôr zástanca sci-fi, ktorá sa venuje silným témam s prvkami filozofických úvah, a práve preto som bola veľmi milo prekvapená hlavnou myšlienkou diela, ktorú som vôbec nečakala. Neviem, či je to vyslovene autorkina myšlienka alebo sa niekde inšpirovala; zaručene však u mňa zabodovala a vyslúžila si za nápad  8 bodov z 10-tich na mojej súkromnej bodovej stupnici. Jeden bod uberám kvôli prekombinovanosti v závere a ten druhý pre nedostatočné ukončenie pôvodnej myšlienky. Tiež sa mi páčil  (pre mňa ako laika) veľmi uveriteľný opis priebehu štartu raketoplánu a všetkého, čo s tým súvisí. Autorka sa s textom naozaj vyhrala a aj vďaka tomu som dostávala správnu dávku technických výrazov, aby som nezačala listovať ďalej, kde mi to začne dávať väčší zmysel (robievam to).

Čo však pokrivkávalo, boli opisy jednotlivých postáv. Tie skoro nikdy nemali tvár, vek a to najhoršie, že ani osobitý charakter. Ako keby sa Derek Watson rozlieval na všetky postavy románu, prenášal na nich svoj nerealistický smútok, chorobnú pripútanosť k Discovery a dokonca ešte aj rovnaký štýl reči. To boli veci, ktoré ma rušili a kazili mi celkový dobrý dojem, pretože až veľmi sa hralo na city. Vyrovnávalo to aspoň slušné gradovanie akčných scén.

Ďalšou mojou výčitkou sú dialógy - pôsobili veľmi strojene, na niektorých miestach neuveriteľne a nedokázali ma presvedčiť, že by sa naozaj  takto muži medzi sebou rozpávali. V kritických chvíľach sa správali a vyjadrovali pomaly ako anglickí gentlmeni, ale pokiaľ išlo o nešťastnú Discovery boli schopní sa rozplakať ako malé deti. Aj z toho dôvodu mi v istú chvíľu napadlo, či by nebola lepšou hlavnou hrdinkou žena.

V texte sa objavilo aj úsmevné klišé: zlí, zlí Rusi so staršími obrazovkami a najlepší Američania. Pobavilo.

Celkovo hodnotím román Večnosť omylov ako jeden z tých vydarenejších a fanúšikom ju odporúčam, no zároveň si myslím, že pre slovenksú sci-fi tvorbu toto nie je posledné slovo. Veď posúďte sami.

 

Na ďalšiu recenziu, tentoraz románu Dívka na klíček (Paolo Bacigalupi), sa môžete tešiť na budúci mesiac. Aby ste ho nepremeškali, kliknite na facebook-u na odoberanie pri mojom mene.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?