reklama

Recenzia: Jupiter 7, Space Opera

Jediný elektronický slovenský časopis zameraný na sci-fi a fantastiku Jupiter je opäť tu. Júnové vydanie sľubuje poviedky na tému space opera a zaujímavé rozhovory. Pozrela som sa mu teda na literárne zúbky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Priznám sa, že časopis Jupiter som doteraz ešte nečítala. Vždy bolo niečo predo mnou, nejaký ten román, novela, či zbierka poviedok, ale na pozadí môjho vedomia stále bublalo presvedčenie, že predsa len nemôžem takúto záležitosť naďalej ignorovať. Nakoniec sa mi to podarilo: zakúpila som si veľmi jednoduchou cestou elektronickú verziu časopisu a priznám sa, že behom dvoch večerov som ho kompletne prečítala. Tu sú moje postrehy ku jednotlivým uverejneným poviedkam: 

+ Ako prvou začnem poviedkou Vôňorgan od Rakúšanky Niny Horvath. O tejto poviedke som si najskôr myslela, že to bude jedna z tých, ktoré ma zaujmú, ale v skutočnosti to bolo akoby sa zarezalo kozľa pred svorkou vyhladnutých vlkov- ani nemuseli krúžiť. Prečo tak tvrdo? Vysvetlím: v úvode sa pred čitateľov postaví hlavná hrdinka (niekto na spôsob Lara Croft), ktorá príde zachrániť zvyšky vedeckého stanovišťa zo spárov mimozemšťanov podobných veľkému hmyzu. zo všetkých, ktorí prežili útok však nájde len jedného, ktorého musí dostať do bezpečia. Od tejto chvíle to s príbehom bolo už len horšie a horšie a to doslova. Autorka síce zo začiatku celkom zaujímavo načrtla situáciu a vykreslila postavy, ale tie sa behom sekundy charakterovo menia (samozrejme úplne nečakane a nezmyselne) a zo sebavedomej ženy, čo všade bola a všetko videla, vznikne nedochápavá vedkyňa bez kondičky, ktorá nič nevie a ničomu nerozumie. Jej mužský kolega je zase vykreslený ako pomaly chlapčiatko v plienkach, ale na konci je už z neho alfa samec, ktorí musí od seba odháňať davy krásnych žien.Okrem iného je nápad s vôňorganom príliš banálny, aby mohol čitateľa zaujať (veď ľudia dávno skúmajú chemickú komunikáciu medzi zvieratami) a keď sa k tomu pridružili zbytočné začiatočnícke chyby (a povedala som:, nemáme stan pred UV žiarením a pod.) vedela som, že bije hodina dvanásta. Napriek tomu som sa prehrýzla cez prílišnú sofistikovanú reč postáv, cez dosť hrubých nelogických miest (stal sa ním hlavne záver, ale ten nejdem opisovať, aby som nespoilerovala) a aj absencia opisov toho najväčšieho nebezpečenstva, Besíkov, o ktorých som nevedela, ani ich rozmer. Keď si spätne spomínam na príbeh, je to vlastne len chyba na chybe, ktorá obsahuje ešte aj náznaky akejsi romance, ktorá tam nemá čo hľadať. Verím, že poviedka mohla byť spracovaná dobre. Spisovateľka na to má, ale teraz ešte nie. Na druhej strane treba hľadať všade niečo pozitívne. Ja som skutočne niečo našla: Priemerní až ľahko podpriemerní autori nemusia strácať nádej, lebo aj ich práca sa raz môže ocitnúť v časopise. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

+ Druhá poviedka Myslím jen na to jedno od Jany Rečkovej dopadla o poznanie lepšie. Príbeh, písaný v prvej osobe jednotného čísla, opisuje problémy jednej vydajachtivej pozemšťanky s jej prvým mimozemským manželom. Dielku som po formálnej a štylistickej stránke nemala čo vyčítať, ale priznám sa, že jediné slovo, ktoré som si napísala ako poznámku bolo: nuda. Poviedka ma totiž vôbec neoslovila, pretože takýto štýl nutne potrebuje oveľa väčšiu dávku vtipu, akú príbeh ponúkol. Uvedomujem si však, že nie sú všetci ako ja a niekomu príde vhod kúsok tejto oddychovky. 

+ Tretia poviedka v poradí je Centrální kód od Hanuša Seinera , ktorá je jednoducho vynikajúca. Autor nás úvodným obrazom privádza do súdnej vojenskej siene, kde je hlavný hrdina obžalovaný za pokus o teroristický čin na členov posádky. Pri výsluchu dostáva hlavný hrdina priestor pre vysvetlenie svojich závažných činov a pred členmi súdnej rady sa rozvinie neuveriteľný príbeh jednej dávno stratenej civilizácie. Príbeh Centrální kód je jednoznačne jedna z najlepších poviedok z celého výberu. Autor vie výborne vykresliť atmosféru aj ľudí, vyzná sa v technických, informačných a prírodovedných vedách a vie ich zrozumiteľne podať čitateľovi, ktorý je neustále zaťahovaný do deja. Pre mňa osobne to bolo dielko, ktoré ma veľmi potešilo a príjemne naladilo na ďalšie kúsky. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

+ Prach a Mungo z pera (alebo skôr klávesnice?) Mareka Slabeja nasledoval teda po veľmi dobrej poviedke od skúseného autora, čo môže byť niekedy pre ďalší text v poradí smrteľné kombo. Na túto poviedku som bola zvedavejšia ako na ostatné, keďže Slabej si ako prispievateľ do literárnej súťaže Ohnivé pero vytvoril určitú fanúšikovskú základňu (ja do nej nepatrím, lebo Marek má na viac) a v minulom roku hviezdil na prvom mieste v lit. súťaži Cena Fantázia 2013 (viac o tom tu). Takže k samotnému textu. Autor nám predostrel vesmír, kde hlavná postava vzdialená od zvyšku ľudstva buduje pomocou nanobotov nové stanice určené pre osídľovanie ľuďmi. Po nejakom čase však dostane zúfalú správu: Prehrali sme. Je mu ihneď jasné, že svet ako ho poznal skončil a po krátkom čase sa dostáva pod paľbu Munga, ktorý je ochotný si počkať aj storočia, len aby ho vypátral a spravil z posledného človeka prach, z ktorého vzišiel. Nie je však všetko také jednoznačné, ako sa zdá... Námet sa mi celkom páčil, aj to, že autor zbytočne neplytval opismi a tým, že sa šikovne vyhol dialógom prakticky nemal kde spraviť chybu. Ale predsa len by som mu jednu vec vytkla a to, že námet bol časovo aj myšlienkovo veľmi rozsiahly, možno vhodný ako novela, ale aj tu si autor poradil a vyriešil to akoby retrospektívnym rozprávaním (aj keď neviem, neviem, je to na hrane). Napriem tomu ma Slabej zase raz nesklamal. Okrem iného sa mi veľmi páčila jedna metafora o vesmíre a smrti- naozaj pekné. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

+ ďalšia poviedka Snoví bojovníci od Lenony Štiblaríkovej nás zase zavedie na netypickú bojovú loď uprostred Vesmíru, kde mladí odhodlaní ľudia bojujú v riadených snoch proti neznámym mimozemšťanom ohrozujúcich celú ľudskú rasu. Mimozemšťania nekomunikujú, iba útočia a jediná cesta je neustále ich v snoch ničiť a ničiť. Lenže kedy tomu bude koniec a konečne sa bojovníci vyspia? Príbeh ma celkom zaujal, ale ako skoro každé dielo, aj tu boli problémy v dialógoch. Najviac som sa však nepotešila záveru, ktorý vyznel dosť kostrbato a silene. Od pointy som očakávala oveľa viac, ale zase ani neurazila. Mňa však osobne nezaujala, ale verím tomu, že tento štýl si svojich fanúšikov nájde. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

+ Cesta do hlbín UI mysle od Antona Stiffela ma skoro zabila hneď prvou vetou. Skúsim kúsok: "Umelá inteligencia (UI) precitla..." Preto moja reakcia bola: tak to snáď nie? (no, možno sa tam priplietlo aj nejaké to wtf). Ale našťastie tento fatálny exces neurčil celý nasledujúci príbeh, v ktorom sa predo mnou rozprestrel svet ničený istou mimozemskou civilizáciou. Civilizáciou nesmierne inteligentnou, pred ktorou ľudstvo ako také nemá žiadnu šancu. Teda až na UI vtelených do záchranných lodí s ľudskou posádkou. Musím sa priznať, že téma mi príliš nesedela, keďže sa podobala na predošlé, ale námet bol spracovaný aj tak solídne. Príbeh však nebol príliš originálny a záver bol zase očakávaný, ale podľa mňa fanúšikovia tech sci-fi si prídu aj tak na svoje. 

+ S predposlednou poviedkou Lodivod, 1.časť od Tomáša Knappka som sa potrápila najviac. Aby som to vysvetlila: poviedka je jazykovo veľmi prepracovaná, hlavne čo sa týka novotvarov, úplne nových prístrojov a neviem čoho ešte a prepracovaného sveta ľudí, felicidov, zlých prisluhovačov Behemontha, ktorí sú všetci zviazaný v akomsi virtuálnom svete plnej metaponúk. Priznám sa, že som to absolútne nepochopila a ani som nechcela pochopiť. Uprostred prvej časti som si povedala a dosť, pretože toto dielko je vyslovene určené pre veľmi náročných čitateľov s veľkou mierou trpezlivosti, ktorú ja nemám. V niečom mi to dokonca pripomínalo New Weird, pokiaľ teda pojmy ako mág a mágia znamenajú prelínanie žánrov, ale v tom som si nie istá. V každom prípade odporúčam všetkých, ktorí chcú potrápiť mozgové, logické a ešte neviem aké závity-choďte do toho, len nech vás kybercherub nepohltí. 

+ Poslednou poviedkou je Trhová cena Liberty od Zdena Mikláša , ktorá bolo v rámci workshopu vypitvaná až na kosť. Nebudem sa zaoberať tým, či súhlasím s recenzentmi alebo nie, vlastne som si ich hodnotenie iba preletela, ale musím sa priznať, že na túto poviedku som bola zvedavá. Predsa len, Zdeno Mikláš často hodnotí diela druhých (dosť tvrdo), takže je prirodzené, že z tejto pozície sa mu dostane oveľa intenzívnejšiemu "nákladu" ako ostatným. K samotnému príbehu: Sudca Lamboya je členom posádky lode Liberty, ktorej princípom a hlavným zákonom je úplná sloboda. V tomto duchu prevážajú náklad a ľudí skrz celý Vesmír ako nezávislí, no v istej chvíli sa udeje čudesná vec a polovica posádky je zasiahnutá pri Spojení vymazaním pamäti. Nikto nič neodhalí, ale v Lamboyovi hlodá presvedčenie, že sa za tým skrýva oveľa viac a tak sa to rozhodne zistiť na vlastnú päsť. Takže k tým chybám- hneď v úvode je predostretý logický paradox: na lodi nie je žiadna hierarchia, rozkazy, ale členovia majú svojho sudcu, čo samozrejme chápem, ako to autor myslel, ale vyznieva to veľmi neuveriteľne a hneď to bije do očí. Stačilo by zrejme podčiarknúť, že heslom Liberty je sloboda v rozhodovaní sa, ale vo vesmírnej lodi je z každého uhla pohľadu takáto možnosť veľmi striktne obmedzená z logických dôvodov. Dialógy sú stále nepresvedčivé, aj keď iba na pár miestach. Horšia chyba bola s vysvetľovaním Spojenia- na jednej strane si postavy navzájom vysvetľujú, čo je Spojenie, aj keď je jasné, že veľmi dobre to vedia (neviem si predstaviť situáciu, kedy by som vysvetľovala niekomu, že: Pani predavačka, nablokujte mi prosím tento tovar na pokladnici, ktorá funguje tak, že nablokujete položky a veľmi sofistikovaný prístroj vám údaje prenesie do svojho výpočtového strediska...atď. Myslím, že sa chápeme). V texte sa objavia aj občasné krkolomné spojenia (napr. iba jej prostredníctvom, alebo: plané návrhy), ale napriek týmto všetkým negatívam sa mi spolu s Centrálním kódom a Prach a Mungo poviedka zdala najlepšie prepracovaná. Napätie rástlo primerane (aj keď na záver sa vytratilo) a veľmi sa mi páčili metafory ako les dát, listy odkazov. Dodám však, že som nepochopila, prečo vlastne Lamboya zamýšľal urobiť to čo chcel urobiť, keďže všetko bolo na dobrovoľnej báze. 

Na záver chcem dodať, že Jupiter obsahuje okrem poviedok aj dva zaujímavé rozhovory, viacero recenzií a odkazov na lákavú internetovú knižnicu, ktorú ešte v roku iste navštívim. A či som s vydaním Jupitera spokojná? Mne osobne viac vyhovuje všehochuť, ktorú sa pri tematicky zameranom čísle dá dosiahnuť ťažko, ale výber poviedok je slušný a snáď v budúcom čísle narazím na ďalšie zaujímavé kúsky. V každom prípade, treba si to všetko overiť na vlastné oči a prípadne pridať vlastný komentár v diskusii pod týmto blogom. 

 V ďalšom mesiaci sa posnažím priniesť novinky zo svetovej tvorby. Ešte som sa nerozhodla, či to bude starina, alebo niečo nové, ale v každom prípade sa tešte. Kto by chcel byť informovaný včas, nech klikne na fb pri mojom mene na zdieľanie. Pekné prázdniny prajem. 

Tatiana Lajšová

Tatiana Lajšová

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Autorka blogu sa príležitostne venuje recenziám slovenskej fantastiky a vo voľnom čase píše krátke články pre detských čitateľov. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáČo ma zaujaloRecenzie

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu