Chce sa mi kričať

Autor: Tatiana Lajšová | 16.11.2014 o 21:42 | (upravené 28.9.2015 o 22:31) Karma článku: 4,33 | Prečítané:  1421x

V dnešnom blogu je pre vás nachystaná recenzia antológie Dotyky budúcnosti, pri ktorej sa mi chce kričať. 

V dnešnom blogu hodnotím antológiu Dotyky budúcnosti zostavenú Martinom Králikom a Zuskou Stožickou - prierez rýdzo slovenskou sci-fi literatúrou od 60. rokov minulého storočia do dnešných dní. Viem, mnohí si pomyslia: sci-fi : blé! Slovenské: Ešte väčšie blé! Ale čo čert nechcel, ono to je úplne iný level, ako by sa možno aj patrilo (po predchádzajúcich imaginárnych komentároch, samozrejme).

Priznám sa, že ešte do nedávna som nevenovala príliš veľa pozornosti slovenskej sci-fi scéne. Áno, samozrejme bol tu Žarnay a jeho Tajomstvo dračej steny v čase mojej mladosti a potom prišiel Michal Hvorecký a jeho Lovci a zberači, Posledný hit či Plyš. Tým sa to pre mňa, ale aj skončilo. Lenže, ak si priemerný slovenský čitateľ myslí, že na Sk nemáme viac talentov v žánri sci-fi, urobí veľkú Chybu.

Najlepšie to ukazuje najnovšia antológia Dotyky budúcnosti, ktorá predstavuje tvorbu tých najlepších slovenských fantastov. 

Aby som nechodila okolo horúcej kaše, antológia sa zamerala na prierez sci-fi literatúrou od jej začiatkov - kedy sa už dá hovoriť ako o nie-len-pokusy a ktorá vďaka prvým trom spisovateľom (no dobre, hlavne vďaka p. Žarnayovi) poznačila jej neskorší vývoj. Kniha sa hmýri pre mňa známejšími menami ako Žarnay, Hvorecký, sestry Droppové, Stožická, či Slabej, ale aj menej známymi spisovateľmi ako napr. Pavelková, Girovský, Eliáš atď. Čo je však najdôležitejšie, ponúka naozaj veľmi širokú paletu myšlienok, pôsobivých pohľadov na našu/inú budúcnosť či alternatívne dejiny ľudstva s tématikou: čo by keby.

Poviedky hodnotím ako naozaj vydarené. Tématikou skôr pol na pol - niektoré boli veľmi kvalitné, dokonca s nadštandardným umeleckým spracovaním (viď Pavelkovej Súkromnú záležitosť), ale mnohé boli pre mňa myšlienkovo nezaujímavé plus jedna, ktorú som preventívne nedočítala, aby som s ňou zbytočne nestrácala minúty zo svojho života. 

Teraz pár poznámok ku jednotlivým poviedkam, okrem prvých troch, ktoré sú ešte z čias komunizmu a na ktoré jednoducho nemám žiadny patent, aby som ich súdila či porovnávala. Ide o Žarnaya- Hodina angličtiny, Tallo- Umelec života a Kruga- Strom. Posledná sa mi mimochodom páčila najviac. 

Poviedky som roztriedila na lepšie a horšie. Začnem tými lepšími: 

A. Pavelková- Súkromná záležitosť: poviedka z postapokalyptického sveta slovenského kraja (alebo jej alternatívna budúcnosť?) je napísaná vynikajúco, minimalisticky, vnímam inšpiráciu  Philipom K. Dick-om a iba žasnem, ako som doteraz mohla prehliadať túto Lady fantastiky (nič to, v dohľadnej dobe napravím).

Ďalšou vydarenou poviedkou je Smetisko od Jozefa Girovského. Ten nám predstavuje vzdialenejšiu budúcnosť ľudstva, ktorá vynašla veľmi efektívny spôsob recyklácie. Horšie je, ak ste recyklovaný aj vy. Príbeh je veľmi dobre vygradovaný a na moje milé prekvapenie je zvratov viac, takže sa nedostávame do prvoplánového príbehu, ale do plnokrvnej reflexie spoločnosti tzv. "lepšieho veku". 

Hvorecký- Mrakodrap: túto poviedku som zaradila do tých lepších iba preto, lebo Michal- teda jeho akoby iba mimochodom vynikajúca štylistika a dokonalo zvládnuté vykreslenie charakteru postáv (v tomto prípade postavy). Na strane druhej poviedka je zo zbierky Silný pocit čistoty, ktorú ja osobne radím do kategórie: nemusím, čo je však otázkou vkusu. Síce samotná poviedka je stráviteľná, ale z jeho tvorby by som si vedela vybrať aj oveľa lepšiu, napr. čokoľvek zo zbierky Lovci a zberači, ku ktorej sa minimálne raz do roka vraciam.

Stožická- Črepiny z oblohy:  tu sa nám servíruje príbeh z mimozemského prostredia, kde autorka predostrela zaujímavý nápad letcov a monštra, ktoré nedokáže lietať. Lenže nie všetko je také, aké sa zdá a nie vždy sa oplatí snívať. Keď sa povie Stožická- je to synonymum kvality (napr. v rec. TU) a ja som spokojná, že je tomu aj pri tejto poviedke. 

Nejedzte papriku od Michala Jedináka je krátke, vtipné dielko o tom, prečo nie je dobré pretierať si oči  "štipľavkou". Jednoducho sa to neodporúča ;)

Ďalšou chuťovkou je Knapkova Puma a toshiba. Ide o spisovateľa, ktorý má veľmi veľkú fantáziu a jeho tvorbu zaraďujem ku tej náročnejšej. Puma a toshiba je síce viac stráviteľnejšia ako poviedka na pokračovanie Lodivod v Jupiteri (rec. TU), ale aj tu sa človek musí veľmi zamýšľať nad významom skoro každého druhého slova. V každom prípade príbeh má hlavu, pätu, je jazykovo bystrý a pestrý. Odporúčam. 

Potom prichádza Slabej a jeho Prach a mungo, ktorý sa vyskytol aj v časopise Jupiter (rec. TU) a ktorý sa právom ocitol v tejto antológii. Opäť nás autor zavedie do veľmi vzdialenej budúcnosti, kedy sa ľudstvo dostane na pokraj skazy prenasledované Mungom. Víťaz je ten, kto vie byť trpezlivý a potom prichádza ešte ten prach...

Posledná lepšie poviedka (pre mňa) bola Granátový vesmír od Jany Plauchovej, v ktorom som síce už v prvej tretine pochopila o čo ide, ale príbeh ma aj napriek tomu bavil. Síce musím vyčítať trochu kostrbatý koniec, ktorý mohol byť uveriteľnejší, ale prežila som. Autorka mimochodom vydala dva čisto sci-fi romány, za ktoré sa nemusí hanbiť (rec. na Večnosť omylov TU)      

Boli však aj poviedky, ktoré výraznejšie nezaujali ako napr. poviedky od sestier Droppových, ktoré síce načrtli zaujímavý príbeh, ale záver už nezvládli. Lepšie v tejto sérii bola iba Lia Holčínová a jej Rekviem za zázrak, či Zasaď strom a predaj dom od Tomana (tam však rušili zbytočné výkričníky). Ostatné poviedky vyslovene nudili. Najväčším sklamaním bola poviedka Zmena od Laslopovej- nemastná, neslaná a s ťažkopádnymi dialógmi a nevhodnými "vysvetľovačkami". Trochu som si pri tom spomenula na Asimova a jeho Oblázek na oblohe. 

A teraz, prečo sa mi chce kričať: ako to, že sa vydávajú knihy ako Seduktor, či Hypnose a nevydáva sa Stožická, Slabej, Knapko alebo Girovský? Prečo sa dáva priestor strednej až horšej kvalite akoby nič lepšie ani nebolo? Viem, môže to byť aj oveľa prozaickejšie - autori sú leniví písať (pochybujem), ale ak by to tak bolo, chce sa mi kričať ešte viac ;)

V každom prípade bola pre mňa zbierka poviedok Dotyky budúcnosti veľmi príjemná spŕška fantastiky, ktorá ma aj pobavila, aj zaujala, aj inšpirovala. Odporúčam každému, kto má rád kvalitu a nechce sa nudiť. V tomto prípade nemusíte ľutovať investície do jej papierovej formy.  

 

 

   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?