Recenzia: Fantázia 2014

Autor: Tatiana Lajšová | 16.12.2014 o 23:14 | (upravené 17.12.2014 o 12:15) Karma článku: 3,00 | Prečítané:  714x

Tak a je tu konečne Fantázia 2014 - zborník najlepších fantastických poviedok, ktoré boli zaslané do literárnej súťaže MCF a ktoré si vybojovali od členov poroty svoje miesta na výslní. 

Tohto roku sa do prestížnej súťaže autorov fantastiky zapojilo 157 textov žánru sci-fi, fantasy a hororu. Medzi sebou súťažili amatéri, ale aj ostrieľanejší autori, čo však nie vždy znamenalo automatický postup do finále. Porota v zložení: Hevier, Banášová, Lackovičová, Šlinská a Kolcun sa najskôr v anonymnom kole rozhodovali o tom, ktoré poviedky majú podľa nich tie najlepšie kvality a následne bolo prvých   5 predhodených ľudu, aby o nich mohol hlasovať na kultura.sme.sk. Musím však podotknúť, že porotcov bolo vlastne oveľa viac. MCF nie je len klasická súťaž o 1., 2., 3. miesto, ale vyhodnocovali sa aj pridružené ceny ako: Cena spoločnosti Intel pre najlepšiu sci-fi poviedku 2014, Cena Béla 2014, Cena Bibliotéky 2014, Cena poroty a Cena OZ Fantázia pre najlepšiu fantasy poviedku 2014. Samozrejme nesmiem zabudnúť na Fantázia Award 2014, ktorá je historicky prvou anglickou fantastickou súťažou v SR (ak sa mýlim, opravte ma). E-book z nej sa však ešte len dočká svojej premiéry niekedy v budúcnosti (ja pevne verím, že v blízkej ;) ). 

Ja teda jasné, že MCF nemohla nechať nadšencov fantastiky chladných a samozrejme sa zapojila aj moja maličkosť s mierne rebelantsko-provokatívnou poviedkou, ktorá tento rok skončila na oveľa lepšom mieste, ako som dúfala a pozdávala sa napr. aj Rudi Rusovi (videokomentáre vybraných poviedok sú jednou z viacerých tohtoročných noviniek). Šťastie však praje iba pripraveným a najlepším, a tak zborník zaplnili poviedky, ktoré boli predsa len kvalitatívne naj. Podľa mňa je to správne, pretože iba tak sa môže slovenská fantastika naozaj rozvíjať. Ale dosť už bolo, prejdem rovno ku hodnoteniu. Ešte upozorňujem, že recenzia nebude zahŕňať hororové poviedky Kamaráti (Marek Mittaš) a Oakville (Dominika Polakovičová)- dobrý spánok je pre mňa jednou z priorít ;)

Ako prvá zabojovala o pozornosť čitateľov poviedka Mačka a Motúzik od Anny Olejárovej. Začítala som sa do príbehu o nevrlom Adamovi zo zastrčeného antikvariátu a jeho neobvyklom pomocníkovi Nikolasovi, ktorý našiel záľubu v knihách, ktoré však mohli priniesť oveľa väčšiu cenu ako iba vyššie vzdelanie. Samozrejme táto mierne temná fantasy sa nezaobišla bez Mačka, desivej bábiky na hranie a pani Bôčikovej. Od tohto diela som, po prečítaní názorov na fb... no čakala som ten sľúbený vtip. Namiesto toho som nevychádzala zo sklamaného úžasu. Je síce pravda, že každý má iný vkus a každému dokáže vyčariť úsmev na perách niečo iné, ale dielko sa mi zdalo ako veľmi dlhý, nekonzistentný, nudný úvod bez výraznejšej zápletky. Napriek tomu, že autorka si dala záležať na množstve vtipov až gegov a má dobrú štylistiku, u mňa poviedka akosi nefungovala. Okrem iného ma miatol štýl reči Adama či možno rozprávača (?), ktorý sa podľa mňa nehodil, pretože robil z Adama starého otca a nie iba zamindrákovaného starého mládenca. Vadilo mi hranie sa so slovami napr. meno Mačka (neprišlo mi to vtipné, skôr mätúce), pri niektorých obrazoch som mala problémy na prvý krát pochopiť, o čom vlastne čítam (napr. ako Adam našiel škatuľu a pozrel sa, čo tam vidí.) Vadil mi prazvláštny, neuveriteľný vzťah k Mačkovi a mierne fekálny humor so syrčekmi (to vážne?). Napriek tomu myslím si, že budem s mojim názorom v tomto prípade v menšine a mnohí si prídu na svoje. Mňa najviac mrzelo, že poviedka mala veľký potenciál naozaj pobaviť a nie iba zaplaviť množstvom scénok - niekedy je menej viac. Autorke odporúčam, aby si prečítala poviedku od zuny- už dávno som sa tak dobre nezabavila a dokonca sa jedná o amatérsku tvorbu. Na druhej strane, text mal pre mňa aj svetlé stránky, napr.:  Nebolo by však múdre hádať sa s ňou, pretože brať pani Bôbikovej presvedčenia bolo ako holými rukami vyťahovať hladnej pume z tlamy jelenie stehno. 

Druhá poviedka, ktorá sa umiestnila na 4.mieste, je od Richarda Brenkuša - Kontraktor. Sci-fi príbeh odohrávajúci sa v ďalekej budúcnosti, kde žijú ľudia pod láskavým dohľadom Systému a jeho kreditov, za ktoré si môžu kúpiť napr. výlet výťahom do stratosféry, alebo luxusné bývanie na najvyšších podlažiach. Bez odvrávania samozrejme. Otázky sa vyroja vtedy, ak dostanete kontrakt a začnete sa celý deň pozerať nanokamerou na zátylok toho druhého. Kontraktor ma na úvod príjemne prekvapil- žiadne slová navyše, vtipné, očarila ma metafora: jeho prsty boli neustálym vlnobitím na útesoch qwerty. Tam som postrehla iba banálnu chybu s kurzívou, ktorou autor nezmyselne vyznačoval nové pojmy zo svojho fiktívneho sveta. Kurzíva skôr evokuje slovný dôraz v monológu alebo dialógu, prípadne v experimentálnom texte, takže tu to pôsobilo rušivo. Lenže ako sa mi Kontraktor páčil v úvode, tak ma rýchlo začal nudiť a záver ma vyslovene sklamal. Je to možno aj tým, že autor dal príliš veľký priestor pozorovaniu ako konšpirácii, ktorá bola de facto "vyriešená" tesne pred finišom. Okrem iného tento mini akčný záver bol logicky nepresvedčivý a tým pádom prekvapenie na konci už nezaujal. 

Nasleduje Lucia Lenická a jej Temnovlasá Barbora - 3. miesto v súťaži a prvé miesto v Cene OZ Fantázia pre najlepšiu fantasy poviedku 2014. Toto dielko určite zaujme- strarosvetský dedinský jazyk na pozadí príbehu Barbory, ktorá nevedela doma obsedieť, až sa stretla s capom. Poviedka čerpá z mýtov, legiend a Biblie, no napriek tomu všetkému dej pokrivkáva, je prvoplánový a neprekvapí. Nezachraňuje to ani erotická rovina a spolu s pričastým používaním výkričníkov chválim vlastne iba tú časť, kedy sa Ukrižovaný rozpráva s Barborou a dialógy postáv. 

 A práve v tomto bode som začala byť mierne zúfalá. Priznám sa, že prvé tri poviedky neboli moje srdcovky a aj preto som si spomenula, že od ďalšieho autora Jána Stopjaka som čítala poviedku Biela Tma (v niektorom z predchádzajúcich ročníkov MCF) a na moje počudovanie sa mi veľmi páčila. Preto som riskla a porušila svoju zásadu, že nebudem čítať horory. A dobre som spravila, Nočný spoj je veľmi dobrý, dynamický a postupne napätie budujúci text, ktorý ma ušetril nechutných opisov a v správnej chvíli nechal privreté oči (odo mňa veľké plus za to dávam). Podľa mňa to nebol vlastne ani horor ale také filozofické dielko, ktoré sa oplatilo prečítať. Trochu mi pripomenulo Majstra a Margarétu. Stopjak- len tak ďalej.   

Ďalšou poviedkou je Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie od Adriany Markovičovej, ktorá získala 3.miesto. Vedeli ste, že kedysi existovalo na svete 5 pohlaví? No dobre, možno nie na našom svete, ale v niektorom z Vesmírov iste. A o tejto časti histórie Angálie a jej nešťastného konca sa píše v denníku istého Miliducha Grg-Neduživého. Poviedka sa mi čítala celkom dobre, autorkin štýl humoru je mi blízky, aj keď by som opäť, ako v prípade Mačka a Motúzik,  vtipy preriedila- čoho je veľa, toho je moc. Tiež by som privítala, keby sa dej odohrával v prítomnom čase, čím by sa aj viac zdynamizoval. Napriek tomu som sa zabavila, aj keď od záveru som očakávala niečo viac. 

Poviedka Mariana Kubicska - Jožo Fero a záhrada družstevného sadu obsadila celkové 25.miesto a podľa tejto poviedky nakreslil Danglár obálku celej zbierky. Príbeh istej cigánskej osady za komunistických čias, ktorá je sužovaná miznutím jej členov v družstevnom sade a hrdinského Joža Fera, či Fera Joža (?), vás nenechá chladných. Tiež však ani moju kritickú klávesnicu. Osobne sa mi tento príbeh opäť nezdal veľmi vtipný, aj keď bol štylisticky dobrý. Chýbal mi tam výraznejší cigánsky slang, ktorý by urobil text uveriteľnejším a tiež sa mi nepáčilo, že vtip parazitoval hlavne na komickosti životných podmienok určitej menšiny a tým pádom automaticky sa text kĺzal iba po povrchu a betónoval Rómov do ich "tradičného" obrazu.  

Simon Crabak - Starostlivosť o magického živočícha v praxi. Fantasy poviedka, ktorá získala Cenu Bibliotéky 2014, sa začína v podstate veľmi obyčajne - pán Obtrlík si zhnusene odpľuje a mračí sa, keďže má kompletne vyžratý rybník od nevítaného živočícha. Situácia sa však veľmi rýchlo prehupne do fantasy, keď prídu zástupcovia vlády dohliadnuť na odchyt malej, nespratnej príšerky. Príbeh je šikovne napísaný a občas aj vtipný, no jedno čo mi chýbalo bola nejaká prešpekulovanejšia myšlienka alebo aspoň zvrat. Dej sa dal vytušiť dokonca už z názvu a tým by som povedala asi aj všetko. Ku koncu som sa nudila a pointa bola taká istá. 

Už o niečom úplne inom je poviedka Fialky od Barbory Vincenzovej. Tá získala Cenu spoločnosti Intel pre najlepšiu sci-fi poviedku 2014. Ak som doteraz váhala, či sa mi bude zborník ako celok páčiť, teraz som sa presvedčila, že áno. Keby som ju mala hodnotiť- dám jej 10 z 10 a podľa mňa zaslúžene. V postapokalyptickom príbehu jednej z posledných rodín na Zemi som dostala všetko, čo očakávam od dobrej poviedky: silnú myšlienku, sugestívny, uveriteľný opis, dobre rozpracovanú psychológiu postáv, výborná štylistika, zvládnutý vnútorný monológ. Niekto síce môže namietať, že motív je príliš obyčajný a jednoduchý, no napriek tomu (alebo možno práve kvôli tomu) reže do živého. Pre mňa osobne sa tento text stal favoritom a myslím, že ak autorka bude pokračovať v tvorbe, ešte vo fantastike zamieša karty. 

A už sa dostávam ku Jánovi Frankovi a jeho poviedke s názvom: Deň, keď piatok trinásteho skončil, ktorá si vybojovala 1.miesto v MCF po verejnom hlasovaní na stránkach kultura.sme.sk. Opäť jemne temná fantasy, ktorá sa začína v istom sirotčinci, ku ktorému miery hnusné, démonické stvorenie, pretože ako každý piatok trinásteho si ide vybrať svoju "výslužku". Poviedka sa mi páčila, aj keď myšlienka nie ja veľmi originálna. Napriek tomu som sa bavila, miestami obávala a zhltla aj s navijákom. Gradácia deja bola slušná, dialógy odsýpali a musím skonštatovať, že tam nebolo nič navyše, ako sa často stáva pri dlhších poviedkach (teda až na oslovenie pani Paláciová). 

Zborník uzatvára poviedka od Janka Gálika - 201 217. Hneď v úvode musím povedať: nie, ten názov je príšerný! Ale týmto negatívnym komentárom končím, pretože inak ma text nesmierne bavil. Síce úvod začína trošku kostrbato, keď sa autor snaží veľmi kvetnato priblížiť obraz bývalej základnej školy mágie, ale potom to už ide - svieži príbeh zo školských lavíc a učiteľských katedier ma príjemne prekvapil.  

Celkovo hodnotím zborník Fantázia 2014 ako iný, iný oproti minuloročnému. Čitateľ tu nájde viac vtipu na úkor premyslených či vysoko sofistikovaných príbehov. Nie je však núdza o výbornú štylistiku a hru s jazykom. Klamala by som, ak by som povedala, že som so všetkým spokojná. Klamala by som tiež, keby som povedala, že tam neboli poviedky, ktoré by ma zaujali. Zborník v každom prípade odporúčam, pretože najlepšie si je vytvoriť názor sám.  

 

Doplnené: 

I. Aľakša, L. Lackovičová: Fantázia 2014 (Antológia fantastických poviedok), Vydavateľ: Fantázia, Rok vydania: 2014, Elektronická verzia.

Dúfam, že sa vám môj blog páčil a našli ste užitočné informácie. Poteším sa ma každé zdieľanie, či komentár. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?