Čo je fajn und was ist schon zuviel

Autor: Tatiana Lajšová | 28.7.2015 o 22:18 | (upravené 31.7.2015 o 9:58) Karma článku: 2,52 | Prečítané:  881x

V dnešnom blogu som si posvietila na román kombinujúci rakúsku monarchiu, paralelné vesmíry a výlety do sentimentálnej duše hormónmi nabudeného profesora dejepisu. Ako dopadol tento mierny guláš sa dozviete v novej recenzii. 

Na Projekt Zenta od Martina Juríka som sa tešila už od jej vydania, ktoré sa konalo v roku 2014. Viacero pochvalných recenzii ma presvedčilo, že ju určite chcem, ale reálne som sa k nej dostala až začiatkom letných prázdnin 2015. S príchodom júlových 40-tok som dúfala, že bude príjemným osviežením týchto nenormálne horúcich dní. Dúfala... Ale nebudem predbiehať a idem po poriadku.

Len pre úplnú informáciu, autor nie je začiatočník, na svojom konte má už viacero publikácii (Kým nás smrť nerozdelí, Škoricovník: Zlatá cesta, Harlekýn) a ja som sa teda rozhodla, že ho nebudem šetriť a budem mimoriadne kritická. V podstate, inak sa ani nedalo.

Po remeselnej stránke...

Kniha s 381 stranami zaujme ihneď svojou vydarenou obálkou s postavou rakúsko-uhorského cisára so vzducholoďami za jeho chrbtom od Juraja Maxona. Vo vnútri nechýba tak isto zaujímavá kresba Seiner Majestat Schiff Zenta a príjemné členenie textu s celkovo neutrálnymi nadpismi kapitol, ktoré príliš neodhaľujú dej, ale so zbytočnými výrokmi slávnych (Prečo? Prečo?! Už som si raz prešla peklom s názvom Temné hmoty (Pullman)). Okrem toho mi v tak hrubej knihe chýbala pevná záložka (šnúrka), ale inak som bola s kusom od vydavateľstva MARENČIN PT veľmi spokojná. 

Krátke intro

Aby som sa mala od čoho odraziť pri recenzii, načrtnem v krátkosti dej: Hlavná postava, Karl Jetting, je nekonfliktný profesor na Philosophische Fakultät - Kaiser Franz Ferdinans Universität Pressburg, žijúci v alternatívnom svete 21. storočia, ktoré nezažilo 1. ani 2. svetovú vojnu. Svet sa tak stal feudálnym zriadeným vedeným centrálnou osvietenskou vládou rakúskeho dvora, ktorý investuje najmä do rozvoja vedy, techniky a medziplanetárnych letov. Spoločnosť je tak v relatívnom pokoji a všetky národné i politické vášne sa vybíjajú na akademickej pôde pri výmenách názorov vedcov a profesionálnych diskutérov. Do tohoto víru je vtiahnutý aj náš Karl, ktorý poslúchol vlastných vnútorných démonov a vydal knihu Pomýlené storočie, kde vykresľuje svet, ktorý by sa vyvíjal, ak by Gavrilo Princip predsa len v osudný deň zavraždenia cisára trafil. Úspech knihy na seba nenechal dlho čakať a Karl je na výslní. Lenže tým nielenže stratil možnosť vycestovať za hranice monarchie, ale v jeden deň si pre neho príde podplukovník Brettschneider a pre Karla nastane veľmi podivuhodná cesta naprieč všetkým, čo kedy poznal a hlavne nepoznal. 

Takže, ide sa na to

V prvom rade, všetko v románe leží a padá na úvode. Ten musí dostatočne zaujať čitateľa/čitateľku, aby po pár stranách unudene nezavrel/a knihu a nezačal/a ľutovať minuté peniaze.

Obávam sa, že napriek celkom dobrému rozprávačskému umeniu, ktorý (žiaľ) u Juríka dominuje, nedokázal autor využiť plne tento potenciál. Pretože po veľmi, veľmi sľubnom prológu na vnútornej strane obalu knihy, som sa zrazu dostala do postele istého slovenského učiteľa dejepisu a bola som svedkom trochu neuveriteľnej scény s Gerdou, ktorá by ma presvedčila iba keby mala IQ 70. Naozaj je pre mňa dosť nereálna predstava,aby sa celkom pekné a inteligentné dievča správalo ako nymfomanka ku poloplešatému, neudržiavanému, postaršiemu akademikovi. Ale, jasné, aj také podivnosti sa stávajú (veď láska ;) ). Čo ma však hnevalo viac bol fakt, že sa tu nachádzajú preklepy a pasáže krkolomných viet snažiacich sa čo najpodrobnejšie opísať prostredie (ach to slovenské - čitateľ musí všetko vidieť). Nebol by to problém, keby sme skončili po pár stranách, ale tieto opisy sa ťahajú celým dejom a v rozhodujúcich chvíľach znemožňujú vytvorenie dynamickosti. Nie veľmi podarené dialógy medzi postavami románu ma taktiež nepotešili a únavne dlhý počet synoným na Karla (slovanský bratu, profesor, miláčik, Slovák, Karol a pod.) mi spôsobili po prečítaní knihy trvalú koprivku na slovo Prešporčan (veď to pôsobí pomaly eufemicky!). 

Úvod sa nám potom následne začne preťahovať a podľa môjho subjektívneho názoru trvá až do strany 244, čo je výrazne za polovicou knihy. Je to preto, lebo mám pocit, že ma autor iba účelovo vodí po rôznych stanovištiach, aby mi mohol (opäť) opísať, aké luxusne pôsobiace stoličky podobné tým v Belvedere sú na všetkých lodiach a nemocničných oddychových zónach vo vesmíre. Popravde? Nezaujíma ma to, tak ako ani divne pôsobiace akčné jadro príbehu, kedy sa všetko zbehne strašne rýchlo, akoby autor chcel dohnať, na čo zabudol dovtedy. Nepopieram, že sú tam aj celkom dobré pasáže, ale zabíja ich ten zvyšok. 

Ako príklad môže slúžiť napr. záhadné objavenie sa postavy (str. 301- kde sa vzdal, tu sa vzal Valencsik) alebo ich zmiznutie (abraka dabra - str. 314 - po Valencsikovi a Stanislawskom sa zľahla účelovo zem, aby sa opäť len tak objavili).

Facepalm (ospravedlňujem sa za amerikanizmus, ale nič vhodnejšie mi nenapadá) si odo mňa vyslúžila pasáž, kde sa Karl potápa a pritom nám autor začne dávať prednášku z dejepisu o nejakom umelcovi. Úplne tým zabil možnosť príbeh gradovať alebo aspoň túto časť, keďže toto robí počas celej knihy. 

Nedá mi tiež nevytknúť chabé pokusy o filozofovanie a prílišnú koncentráciu rôznych sci-fi prvkov, ktoré sú iba načrtnuté a nepôsobia na mňa uceleným dojmom. Ale je to zase autorov svet a jeho videnie vecí, takže toto ako mínus nedávam. Horšie to je s vykresľovaním psychológie postáv. Tam som uverila jedinej postave a to vojvodkyni. 

Celý román zachraňuje koniec, kde sa odhaľujú plány jednotlivých postáv, vysvetlí sa ich motivácia (aspoň čiastočne) a kde mám konečne pocit, že čítam niečo, čo ma zaujíma. Je však škoda, že až v hodine dvanástej.

Pozitíva

Jurík je dobrý spisovateľ. Dokáže uchopiť veľmi komplexnú myšlienku a pretaviť ju v zaujímavý svet, ktorý sa nikdy nestal, ale bolo by zaujímavé v ňom žiť (ja osobne by som to brala). Dokáže čitateľa nadchnúť a celkom obstojne korčuľovať po politickom, spoločenskom a kultúrnom ľade imaginárneho sveta ľudí. Vidno, že sa vyzná v dejinách, a tak mu veríte. Najväčším bonusom (a zároveň prekliatím) je jeho umenie vykresliť prostredie, v ktorom sa postavy pohybujú a pridať k tomu zaujímavé vynálezy budúcnosti. Oceňujem technické údaje o lodiach, ktoré pôsobili sviežo a tak isto som spokojná s prelínaním sa dvoch realít (aj keď sa príbehy mohli stretávať predsa len viackrát). 

Čítať? Nečítať?

Román síce nie je bez chýb, ale napriek mojej nespokojnosti a veľkej kritike môže zaujať hlavne tých, ktorí majú radi alternatívnu minulosť s efektnými opismi bojových lodí. Nečakajte však prepracované dielo v zmysle svetovej kvality, osobne sa mi posledný román od Plauchovej páčil viac (recenzia tu). Moje konečné hodnotenie je teda 80% na slovenské pomery a 55% pre svetovú literatúru.    

 

Martin Jurík: Projekt Zenta, Vydavateľ: MARENČIN PT, Rok vydania: 2014, Počet strán: 381. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?